V polovici októbra zazvonil telefón a neznámy ženský hlas mi oznámil, že zomrela... Naša dávna kolegyňa, ktorá dlhé roky pracovala v bibliografickom oddelení Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Jedna z mnohých tvárí, ktoré, aj keď navonok „neviditeľnou“ prácou, tvorili súčasť alma mater. Bola absolventkou knihovníckej školy a knihám verná celý život.

V knižnici na súde sme sa spoznali. V lete roku 1975, keď som prišla do Nitry. Po krátkej učiteľskej dráhe v mojom rodnom mestečku ma jedného pekného dňa v pochmúrnej chodbe budovy, kde sídlila knižnica, vítal citát o tom, že knihy sú ľuďom tým, čím sú krídla vtákom. V „BO“, rozumej v bibliografickom oddelení, zas dva rady sústavne klopkajúcich písacích strojov. To som ešte nemala šajnu o tom, čo to znamená excerpovať, katalogizovať, čo je to akvizícia. Dostala som na stôl kopu normovano popísaných lístkov formátu A5, ktoré som mala usporadúvať podľa abecedy. V ten deň som si veru aj poplakala! Tak toto bude moja práca? Ale prišiel deň druhý a tretí a ďalší. Už som neplakala, za pomoci ochotných spolupracovníkov a spolupracovníčok som začala vnikať do tajov knihovedy.

Medzi novými kolegami bola aj Helenka, ktorá mi ochotne vysvetlila, čo bolo treba vedieť o tom, aby kniha bola v tej obrovskej knižnici ľahko identifikovateľná. Boli sme mladé ženy, tém bolo aj viac, ako len práca. Ona už mala štyri deti, krásnu rodinu. Ja som svoj rodinný život iba začínala. Nie ľahko...Helenka mi bola veľkou ľudskou oporou aj vtedy, keď som krátko po pôrode prišla o svoje dieťatko. Roky šli, zamestnania sa menili, ale vždy sme o sebe s Helenkou vedeli. Dobré, i to ťažké, čo život prinášal. Nezabúdali sme na svoje meniny, na sviatky. Naše priateľstvo pretrvávalo aj na diaľku. Aj po rokoch, keď Helenka ako mladá žena ovdovela, keď jej deti úspešne študovali a zapájali sa do života. Život sa s ňou nemaznal, vyše dvadsať rokov zápasila s nevyliečiteľnou chorobou. Žila v kruhu svojej rodiny až do konca. Naposledy sme sa počuli v telefóne tohto leta, keď som jej volala k meninám. Bola už veľmi slabá. Ale aj tak sa zaujímala o moju rodinu a s radosťou mi oznámila, že už má pravnučku!

S pani Helenou Salajovou sa rodina a priatelia naposledy rozlúčili na cintoríne na Cabajskej ceste v piatok 17. októbra 2025. Česť Tvojej pamiatke, Helenka!

(KP)