Dnes je už takmer zriedkavosťou uvidieť na poli zajaca či jarabicu, pričom desaťročia tu žili ako súčasť miestneho genofondu. Príčiny znižovania ich stavu priblížil doc. Ing. Jaroslav Slamečka, CSc., z Ústavu chovu zvierat Fakulty agrobiológie a potravinových zdrojov SPU v Nitre, ktorý sa dlhodobo venuje problematike malej poľnej zveri.

Radikálny pokles úlovku

Pred polstoročím len pomyslenie na to, že raz budeme uvažovať o nedostatku zajacov či jarabíc, znelo takmer absurdne. Na poliach vtedy žilo takmer pol milióna jarabíc a viac ako 450-tisíc zajacov. Samozrejme, takéto počty zveri dokázali vyprodukovať aj adekvátny prírastok.

Rozmnožovacia schopnosť zajacov je pomerne veľká. Jedna samica porodí za rok v priemere osem mláďat. Koľko z nich dokáže prežiť, však závisí od podmienok prostredia.

„Maximálny úlovok v roku 1973 dosiahol takmer 350- tisíc jedincov. Keď úlovok prepočítame na počet samíc v jarnom stave, ktoré tvoria polovicu populácie, zistíme, že v priemere poľovníci ulovili 1,6 zajaca na jednu samicu. Samozrejme, prepočet je len orientačný, lebo sa lovili aj dospelé jedince. Keď však uvažujeme s rovnakým výpočtom pre súčasné obdobie, jedna samica vyprodukovala už len 0,18 mladých. To je takmer deväťkrát menej ako v najlepších rokoch. Z uvedeného maxima úlovok klesol na asi štrnásťtisíc jedincov, teda o 96 percent,“ hovorí Jaroslav Slamečka.

Zo stavu jarabíc - torzo

Ešte horší osud postretol jarabicu poľnú.

„Z niekdajších stavov zostalo len torzo v podobe necelých 2 900 jedincov. Pritom v rokoch 1973-74 sa ulovilo ročne priemerne vyše 66 450 kusov. Pokles stavov jarabíc bol však taký prudký, že už v roku 1980 dosahovali len okolo stotisíc jedincov,“ približuje situáciu odborník.

Ani zastavenie lovu neprinieslo žiadny efekt na zvrátenie tohto stavu. Veľká zazverovacia akcia okolo roku 1995 nakrátko spôsobila zvýšenie jarných stavov, ale následne klimaticky nepriaznivý rok všetky tieto snahy zmaril.

Dnes jarabice lovíme len v tých revíroch, kde sa vypúšťajú umelo odchovávané jedince. Zahraniční experti, ktorí sa v roku 2014 zúčastnili na konferencii v Mojmírovciach, zameranej na túto problematiku, sa vyjadrili skepticky ku snahám zveľadiť populácie jarabíc vypúšťaním farmovo odchovaných jedincov. Tvrdia, že na prežitie v prírode sú nevyhnutné antipredačné inštinkty - vyhýbať sa predátorovi či aktívne sa brániť, ktoré majú jedince z chovu značne potlačené.

Príčiny znižovania stavu

Neustále znižovanie stavu malej zveri spôsobuje intenzívna rastlinná výroba, nárast počtu a druhovej sklady predátorov, moderná poľnohospodárska mechanizácia, pred ktorou sú narodené mláďatá či hniezda jarabíc a bažantov bezradné. Aj vplyv agrochemikálií nie je dostatočne preskúmaný, pilotné analýzy dokázali vysoký obsah glyfosátu vo vzorkách zajacov na Slovensku. Ťažko sa stanovuje aj vplyv chorôb, pretože uhynuté jedince rýchlo podliehajú rozkladu, alebo sú okamžite skonzumované predátormi.

„Analýzy, ktoré vykonávame na SPU v spolupráci NPPC- VÚŽV Nitra ukázali, že zajace síce netrpia typickými infekčnými chorobami, ale ich vnútorné orgány nesú patologické znaky naznačujúce negatívny vplyv prostredia. Rovnako aj výskyt parazitov je vysoký, na boj proti nim však často stačí dobrá kondícia zvierat,“ vyplýva z analýz.

Podnety na riešenie danej situácie vychádzajú z našich domácich i zahraničných výskumov. Malá zver je na ústupe, lebo jej chýbajú hniezdne možnosti, rastlinný kryt s potravou, podmienky na prežívanie narodených mláďat a prezimovanie. Aj zdravotný stav je odrazom vonkajších podmienok.

Našťastie, podľa výskumov reprodukcia našej zveri zostala zachovaná. „Svedčia o tom najmä analýzy placentárnych znakov na maternici zajačíc, ktoré dokazujú, že ročne sa narodí dostatočný počet mláďat. Len neprežijú,“ vysvetľuje J. Slamečka. Ako hlavnú príčinu uvádza súčasný stav agrárnej krajiny.

Ekoschémy - stimulovať poľnohospodárov

Závažnosť situácie si uvedomujú aj tvorcovia agrárnych politík EÚ. Do Strategického plánu, ktorého implantácia do praxe sa pripravuje v súčasnom období, požadovali zakotviť významné ekologizačné prvky.

Podľa ekoschém, ktoré majú stimulovať poľnohospodárov k alternatívnym výrobným postupom, v období 2023 – 2027 bude treba zmenšovať parcely najprv úhormi a neskôr biopásmi. Maximálna výmera tak bude dosahovať plochu 50 ha, v chránených územiach 20 ha. Biopásy budú tvoriť ekologickú sieť zabezpečujúcu kryt a potravu nielen pre malú poľnú zver, ale aj pre ostatnú faunu a hlavne opeľovače, ktoré sú tak významné v našej agrárnej krajine. Na trvalých trávnych porastoch sa bude podporovať odložený termín kosenia, najmä z dôvodu vysokej mortality živočíchov žijúcich a rozmnožujúcich sa na týchto plochách.

„Veríme, že systém podpôr bude stimulovať poľnohospodárov tak, aby sa v krajine vytvorili podmienky pre návrat jednotlivých zložiek biodiverzity a aby jarabice a zajace boli opäť pevnou súčasťou tejto krajiny,“ hovorí s nádejou Jaroslav Slamečka.

 

Foto:

1. Jaroslav Slamečka počas kontroly porastov na biopásoch.

2. S predsedom PD Neverice Ing. Petrom Schultzom na návšteve revíru v Rakúsku.

3. Zajac poľný. Foto: Jozef Sedlák, Pravda