Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre s hlbokým zármutkom prijala správu, že 13. júla 2024 nás vo veku 80 rokov navždy opustila Ing. Danka Jela Petrášová, významná osobnosť slovenského knihovníctva, riaditeľka Slovenskej poľnohospodárskej knižnice SPU v Nitre v rokoch 1980 - 2000.

Česť jej pamiatke!

 

Na poslednej ceste ju odprevadíme 17. júla 2024 o 11:00 h na Cintoríne na Cabajskej ceste.

 

 

 

 

 

Za Dankou Jelou Petrášovou (1943 – 2024)

Pani poštárka mi pred rokmi priniesla úhľadnú obálku s pozvánkou. Na oslavu sedemdesiateho výročia vzniku našej knižnice, slovenskej poľnohospodárskej. Iba niekoľko riadkov a...koľko spomienok!

Rok 1975. Moje prvé pracovisko v Nitre. Po krátkej učiteľskej dráhe ma jedného pekného dňa (ako mladú ženu krátko po vydaji) v pochmúrnej chodbe budovy nitrianskeho súdu vítal Gorkého citát o tom, že knihy sú ľuďom tým, čím sú krídla vtákom. V „BO“, rozumej v bibliografickom oddelení, zas dva rady sústavne klopkajúcich písacích strojov. Janko, Libuška, Helenka, Danka, Karol... Sediac za dlhým písacím stolom usilovne klopkali a klopkali do svojich klasických písacích strojov. Pri každom z nich hŕba nových kníh a časopisov, čakajúcich na spracovanie. To som ešte nemala šajnu o tom, čo to znamená excerpovať, katalogizovať, čo je to akvizícia. Knižnica, to bola v mojich predstavách vždy miestnosť plná - plnučičká kníh. Tá prvá a najmilšia v našom mestečku. Vždy som v nej našla veľa krásneho. Aj ochotu a dobrú radu od pani knihovníčky.

Aj preto som sa tešila na nové zamestnanie. A tu? Všetko iné, len nie regály s knihami! Tie som objavila až neskôr. Navyše, hrôza! Dali mi kopu normovano popísaných lístkov formátu A5, ktoré som mala usporadúvať podľa abecedy. V ten deň som si veru aj poplakala! Tak toto bude moja práca? Mňa, vyštudovanej učiteľky? Ale prišiel deň druhý a tretí a ďalší. Už som neplakala, za pomoci ochotných kolegov a neskôr na dlhé roky priateľov, som začala vnikať do tajov knihovedy. Dozvedala som sa, akou náročnou cestou prejde každá nich, kým sa z kníhkupectva dostane na výpožičný pult. Bola som aj pri tom, keď do knižnice začal prenikať dlhý žltý pás diernych štítkov, „pradedko“ dnešnej výpočtovej techniky.

Potom som na dlhé roky knižnicu vymenila za iný písací stôl. Keď som sa do nej po rokoch opäť vrátila, nechcelo sa mi ani veriť, aké čary sa dajú s informáciami obsiahnutými v knihách a časopisoch robiť, aby sa čo najkratšou a najefektívnejšou cestou dostali k používateľovi. Knižničné služby sú na univerzite každodenným chlebíkom. A keby len chlebíkom, aj životodarnou vodou.

S Dankou Petrášovou sme sa od prvých chvíľ stali kamarátkami na celý život. Aj keď už sedela v riaditeľskej kancelárii, aj keď odišla do dôchodku...Zdieľali sme svoj pracovný, ale najmä súkromný život. Kým pracovala, bola dobrou dušou mnohým, nielen kolegom, ktorí potrebovali jej radu a pomoc. Vyštudovala na našej alma mater, no knihoveda bola to, čo naozaj milovala a čomu venovala svoju pracovnú cestu. Bola vynikajúcou odborníčkou v oblasti knihovedy, vychovala kopu odborníkov, ktorí túto často „neviditeľnú“ vedu posúvali ďalej.

Život sa s Dankou nemaznal... uštedril jej veľa rán. No semienko, ktoré zasiala, vyrástlo a poskytovalo jej tieň v čase, keď to veľmi potrebovala... V horúci 13. júlový deň tohto roku, vo veku neodžitých 81. narodenín, odišla navždy.

Danka, ďakujeme Ti za všetko a nikdy na Teba nezabudneme!

Katarína Potoková