Ján Škorňa je už 26 rokov redaktorom Rozhlasu a televízie Slovenska (RTVS). Počas celej svojej kariéry mapuje dianie v slovenskom agrosektore a je uznávanou osobnosťou v slovenskej žurnalistike. Je tvorcom a moderátorom relácie Farmárska revue, ktorú vysiela televízna Dvojka už pätnásť rokov každý víkend. Piateho februára bude odvysielaná 700. premiéra Farmárskej revue.

Ste úspešným absolventom SPU v Nitre. Ako si spomínate na študentské obdobie, na svoju alma mater? Aký odbor, respektíve študijný program, ste vyštudovali a prečo ste si ho zvolili?

Na školu mám úžasné spomienky. Boli to najkrajšie roky môjho života. Možno aj preto, že boli prelomové nielen pre mňa, ale aj pre celú spoločnosť. Veď do školy som nastúpil v roku 1989 a s mladíckym študentským zápalom som sa zapojil do Nežnej revolúcie na škole, aj v meste. Kým som doštudoval, zo socialistického Československa sa stalo samostatné Slovensko a v záverečnom ročníku som sa aj stihol oženiť s mojou študentskou láskou, s ktorou žijem doteraz.

Vyštudoval som zootechniku a musím sa priznať, že Vysoká škola poľnohospodárska (VŠP) nebola školou mojich snov. Bolo to rozhodnutie z rozumu. S mojimi výsledkami na gymnáziu som si vo vtedajšom socialistickom systéme mohol vybrať len poľnohospodárstvo alebo lesníctvo. Môj otec povedal, že horári veľa pijú a tak som šiel na VŠP. Dnes som osudu za túto voľbu veľmi vďačný, určite by som nechcel, aby to bolo inak.

Takže poľnohospodárstvo. Nakoľko vám bolo blízke? Splnilo vysokoškolské štúdium vaše očakávania?

Pre mňa bol vysoká škola skvelým zážitkom. Internáty, samotná škola a jej vybavenie, prednášky, cviká, spolužiaci, profesori to bol pre mňa odrazu obrovský, úžasný nový a moderný svet. Najmä preto, lebo som tam prišiel z Drahovských lazov v okrese Lučenec. Ja som doma naozaj pásol a dojil kravy, vozil hnoj a podobne. V škole som hltal prednášky, ktoré boli spojené s tým, čo som poznal, teda s praxou, ale bolo aj veľa zbytočných vecí, ktoré ma neskutočne nudili. Veľa teórie sme sa museli bifľovať, ale nič nás to nenaučilo. Museli sme napríklad na písomke detailne opísať desiatky plemien hovädzieho dobytka, ale po skúške skoro nikto z nás nedokázal v maštali rozoznať základné plemená. Samozrejme, je však veľa poznatkov, ktoré využívam dodnes. Napríklad vedomosti o kvasení som využil doma aj minulý týždeň.

Profesionálne ste, obrazne povedané, zakotvili do vôd žurnalistiky, venujete sa práci televízneho redaktora. Bola to voľba, alebo náhoda?

Úplná náhoda. Po škole som nastúpil na družstvo, ktoré sa čoskoro rozpadlo. Ekonomicky, ale aj ľudsky, skrátka štart kariéry mi vôbec nevyšiel. Hľadal som si robotu. Manželka mi písala prihlášky do práce a životopisy a ja som chodil na konkurzy. V banskobystrickom štúdiu Slovenskej televízie  hľadali manažéra na predaj reklamného času. Tak som šiel na konkurz. Aj sa mi zdalo čudné, že na reklamného manažéra som absolvoval veľa času pred kamerou, musel som redigovať texty a podobne, ale myslel som si, že mám vedieť, čo predávam. Po konkurze ma ako jediného prijali na miesto spravodajského redaktora. V spravodajstve som strávil 12 rokov. Robil som rozhovory s mnohými vtedajšími politikmi, no skrátka, úžasné 90-te roky :).

Ako ste sa dopracovali k relácii Farmárska revue? Naštartovalo vás to, že väčšina novinárov má pomerne odťažitý vzťah od žurnalistiky poľnohospodárstva, keďže pomerne málo z nich poľnohospodárstvu rozumie a tak sa mu venujú iba povrchne?

V profesionálnej televíznej žurnalistike funguje redakčný systém. To znamená, porady, vedúci vydania, jednoducho systém kontroly, aby redaktor v mienkotvornej televízii, ktorú sledujú státisíce ľudí, nevypustil do sveta úplnú hlúposť. Lenže to, podľa mňa, prestalo fungovať správne a tak som si hľadal vlastnú cestu. Je pravda, že v mienkotvorných médiách sa poľnohospodárstvu väčšinou venujú redaktori, ktorí poznajú rezort len z médií a aj to bol fakt, ktorý som chcel zmeniť.

Práca redaktora, moderátora je pre mnohých čitateľov prácou snov. Aká je jej realita?

Pre mňa je to skutočne práca snov, žijem si svoj sen. Aj preto, že v nej spájam dva pre mňa úžasné svety: agrosektor a televíznu žurnalistiku. Na gazdovstve som vyrástol a žijem ním celý život. K tomu som pridal kreatívny televízny svet, v ktorom môžem slobodne realizovať svoje nápady.

Z vašej produkcie cítiť úprimnú radosť aj tvrdú prácu. Čo je podľa vás dobrá reportáž?

Robím to, čo mám naozaj rád a verím, že je to na reportážach aj vidieť. Zároveň cítim zodpovednosť. Veď každú Farmársku revue vidí v televízii viac ako 200-tisíc divákov a k tomu sa pridávajú niekedy ďalšie státisíce zhliadnutí na sociálnych sieťach a vo video archíve. Preto so svojimi kolegami pristupujeme k tomu, čo odvysielame, čo najzodpovednejšie. Dobrá reportáž je jednoznačne tá, ktorú si ľudia pamätajú. Vždy, keď ma niekto za robotu pochváli, spýtam sa, čo si pamätá z vydania, ktoré videl a viem, že práve to sa podarilo.

Podľa čoho si vyberáte témy do relácie?

Každú reláciu chceme urobiť pestrú. Nemôžeme vysielať len pre poľnohospodárov, tých je málo. Praktickými radami chceme byť užitoční pre drobných pestovateľov aj chovateľov. Máme veľa divákov, ktorí nemajú s agrosektorom nič spoločné, len sú zvedaví, ako sa dorábajú potraviny na ich stôl a veľa ľudí nás pozerá len pre dobrú náladu, ktorú sa snažíme šíriť naším vysielaním. Ale aj veľkým farmárom prinášame na inšpiráciu nové trendy a myšlienky. Je pre mňa veľkým vyznamenaním, že veľa našich tém pozná z vysielania väčšina našich profesionálnych poľnohospodárov.

Myslíte si, že vaša reportáž dokáže posúvať spoločnosť? Aj keď zrejme to nie je prioritná úloha redaktora, skôr vedľajší efekt, s ktorým sa nedá kalkulovať...

Je pravda, že chceme posúvať vedomie spoločnosti o našom poľnohospodárstve. Chceme ukázať, že v agrosektore je rozum, šikovní mladí ľudia a špičkové technológie. Len ma mrzí, že skorumpovaní politici, úradníci a kšeftári našu snahu sabotujú.

Okrem toho, že ste profesionálny televízny novinár, žurnalista, aj sám gazdujete. Ako vnímate slovenské poľnohospodárstvo ako odvetvie?

Naše poľnohospodárstvo veľmi trpí zle nastaveným systémom. A nemôže za to nikto cudzí. Môžeme si za to sami. Od roku 1989 naše politické elity v rezorte pod priamym dohľadom lobistických agroskupín vytvorili systém, ktorý dostal náš rezort do veľmi ťažkej situácie bez vyhliadok na zlepšenie.

Čo považujete za najväčší úspech vo svojej profesionálnej kariére?

To, že odvysielame sedemstú premiéru relácie Farmárska revue. Pri každej som bol, každú som spolutvoril, každú som moderoval a každú som videl :).

Je úplne zrejmé, že nachádzate aj množstvo prienikov na spoluprácu so svojou univerzitou. Priblížite nám niektoré aktivity?

Veľmi ma teší, že na univerzite nachádzame pravidelne pochopenie a podporu našich aktivít. Dlhoročne s SPU spolupracujeme na organizácii medzinárodného filmového festivalu Agrofilm. Veľkému úspechu sa teší aj súťaž Môj život na gazdovstve, ktorú organizujme aj v spolupráci s Vydavateľstvom Slovenský CHOV. Je určená pre mladých ľudí. Ich úlohou je poslať nám videá o svojom gazdovaní. Aj vďaka podpore z univerzity môžeme víťaza súťaže odmeniť okrem iného špeciálnym štipendiom, ktoré mu venuje pani rektorka. Jedna z fotografií práve ukazuje výbornú náladu pri nakrúcaní vyhlásenia súťaže na pôde univerzity.

Čo by ste poradili študentom, ktorí chcú byť úspešní vo svojom odbore?

Aby robili to, čo majú radi. Ak budú hneď od začiatku svoju prácu milovať a robiť ako poctivé remeslo, zadosťučinenie, úspech a radosť sa dostavia.

Ako relaxujete a naberáte inšpiráciu?

Určite s rodinou. Teší ma, že aj dospelí synovia sa radi a často vracajú domov a skúšajú vyrábať víno z našich čiernych ríbezlí, čučoriedok a tiež domáce klobásky. Najviac energie získam v prírode, v tichu lesa, na lúkach. Relaxom je pre mňa paradoxne fyzická práca na našom maličkom gazdovstve.