Ján Huba: Vždy ma poteší, keď stretnem optimistického poľnohospodára

napísal

Človeka spoznáš podľa priateľov, organizáciu podľa partnerov a dobrú školu spoznáš podľa jej alumni. Na Ing. Jána Hubu, CSc., konateľa vydavateľstva Slovenský CHOV, je naša akademická obec právom hrdá. Patrí k tým osobnostiam, ktoré svojou rozsiahlou odbornou, informatívnou a popularizačnou činnosťou slúžia slovenskému agrosektoru, s myšlienkou vnímať agrosektor a rozvoj vidieka ako celok s trvalo udržateľným vývojom a ambíciou pritiahnuť do odvetvia čo najviac vzdelaných mladých ľudí.

Pán konateľ, patríte k tým absolventom SPU v Nitre, ktorí sa radi hlásia k svojej alma mater. A nevyjadruje to len slovami, ale aj reálnou spoluprácou, skutkami. Vráťme sa nachvíľku k vašim začiatkom. Aký odbor, respektíve študijný program, ste vyštudovali a prečo ste si ho zvolili?

Na Agronomickej fakulte VŠP v Nitre som v rokoch 1985 – 1989 študoval zootechnický odbor. Boli sme poslednou generáciou študentov, ktorí začali aj ukončili vysokoškolské vzdelávanie v nedemokratickom režime. Zootechniku som v konečnom dôsledku študoval aj preto, lebo som neposlúchol odporúčanie rodičov. Obaja vyštudovali agronómiu a snažili sa ma presvedčiť, že keď už VŠP, tak aspoň nie zootechniku. Avšak hospodárske zvieratá, hlavne hovädzí dobytok, som obdivoval od detstva. Až túto jar som plne odhalil, čo ma na ňom fascinuje. V Rakúsku, kde sme s manželkou objavili úžasné mestečko Rust (dajte si ho do vyhľadávača na našej stránke www.agrobiznis.sk), odvtedy kupujeme kravský bio syr camembertského typu. Jeho vôňa je úplne zhodná s tou, akú som vnímal v dedinskej maštali mojich starých rodičov. Táto špecifická esencia spolu s nezameniteľným -  úžasne harmonickým tónom prežúvania spokojných, ležiacich zvierat - rozhodli o výbere študijného odboru aj zameraní mojej vedeckej ašpirantúry.

Kto z nás si v živote ani raz nepomyslel, že škola mu veľa nedala? Myslíte si, že patríte k svetlým výnimkám alebo skutočne to bola tá správna voľba a dobrý základ do profesionálneho života? Čo teda vysoká škola dala vám?

Veľmi rýchlo zabúdam detaily. Vďaka štúdiu som vedel, kde jednotlivé podrobnosti nájdem. Bolo to veľmi potrebné, kým sme nemali možnosť „googlenia“. Teraz, keď už túto úžasnú možnosť máme, vidím hlavný prínos štúdia v tom, že som sa mnoho vecí dozvedel od viacerých pedagógov, ktorých si dodnes vážim a viacerí z nich sú doposiaľ napriek i veľkému vekovému rozdielu mojimi priateľmi. O niektorých z nich sa ešte zmienim.

Vaše povolania ste, takpovediac, nemuseli objaviť, súvisia s vaším štúdiom. Ste výskumný pracovník, konateľom vydavateľstva Slovenský CHOV, máte na starosti aj marketing. Čo považujete za doterajší najväčší úspech vo svojej profesionálnej kariére v mediálnej oblasti?

S mojím štúdiom súvisia obe moje povolania. Už 33 rokov pracujem ako výskumný pracovník vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby Nitra. Popri tom som bez pracovného úväzku konateľom nášho vydavateľstva. Časom som zistil, že mám blízko i k marketingu. Ten robím na amatérskej báze – čosi ako ochotník. Za veľký úspech považujem napríklad i to, že hoci už na Slovensku takmer nemáme hospodárske zvieratá, časopis Slovenský CHOV stále (už 26. rok) vychádza. Úžasne ma potešilo, keď NAJ agro dievča Lilla Tóthová napísala, že bolo pre ňu veľkou poctou moderovať tohtoročný Deň mladého farmára v Liesku s Jankom Hubom.

Ktorá je podľa vás najdôležitejšia vlastnosť a schopnosť konateľa a človeka zodpovedného za marketing?

Marketing vlastne znamená niečím zaujať, odlíšiť sa. V neveľkej firme, akou sme, na to stačia detaily. Napríklad i to, že ju reprezentujú dlhodobo tie isté tváre (samozrejme, rokmi meniace sa v čase). U nás je to šéfredaktor Slovenského CHOV-u Marián Dukes. Keď niekam príde s fotoaparátom, každý vie, kto to je a aké médium zastupuje  – už 25 rokov. Naša ekonómka Marika Súkeníková síce nechodí na reportáže ani obchodné rokovania, no v našich stánkoch na Agrokomplexe sa s ňou návštevníci veľtrhu stretajú už 22 rokov. Vždy im so všetkým vyjde v ústrety. A mohol by som pokračovať ďalšími svojimi kolegami z vydavateľstva, ktorých si veľmi vážim a ďakujem im za vernosť našej firme. Všetci tvoria náš tím 15 a viac rokov. Mojou marketingovou „zbraňou“ sú klobúky rôznych farieb a tvarov. Najdôležitejšia vlastnosť konateľa? Dobre spoznať svojich spolupracovníkov. Vedieť, čo je reálne od nich očakávať. A snažiť sa, aby toho bolo postupne viac a viac.

Ktoré aktuálne informácie z agrosektora vám urobili vrásky na čele a ktoré potešili?

Vždy ma hrozne trápi, keď sa dozviem, že bol zrušený ďalší z našich najlepších chovov. Na voľnom trhu je zánik firiem štandardnou vecou. Keď však zanikajú tie najlepšie z najlepších, niečo je v systéme choré a chce to účinný, bezodkladný zásah. No toto sa u nás už dlhodobo nedeje. Vždy ma poteší, keď stretnem optimistického poľnohospodára. Takého, ktorý sa usmeje a povie – teraz je to lepšie.

Na čo sa podľa vás ľudia vo vašom okolí sťažujú úplne zbytočne a naopak - čo ich rozčuľuje oprávnene?

Na politiku. Veď my sme tí, ktorí volia. Zodpovednosť nenechať sa oklamať je na nás. A stále sa necháme – tu je oprávnené rozčúliť sa.

Ktorá kritika vás v živote výrazne posunula vpred?

Bolo to také jemné upozornenie mojej maminy pred mnohými rokmi: Nemusíš sa až tak exponovať. Veľmi dobre si ho zapamätala moja manželka a často mi ho pripomína. Ale riadiť sa ním som sa začal len prednedávnom. Ešte v tom robím len prvé kroky, ale už vidím výsledky. Mám viac času vnímať svet okolo a to mi umožňuje napríklad písať komentáre na nové témy, reflektovať viaceré detaily.

Spolupodieľate sa aj na organizácii už tradičného medzinárodného filmového festivalu Agrofilm. Ktorý film na vás najviac emocionálne zapôsobil a čím to spôsobil?

V roku 2009 prišiel za mnou akademik Ján Plesník – zakladateľ festivalu, človek, ktorého si nesmierne vážim. Dnes 97-ročný pán. Požiadal ma, aby som sa festivalu ujal, lebo zanikne. Vtedy som sa ešte exponoval. Ale prosbe tohto vzácneho človeka by som vyhovel aj dnes. Neskôr sme do tímu získali, na moju veľkú radosť, Janka Škorňu z Farmárskej revue - ako programového riaditeľa festivalu. Sme výborná partia, vždy sa tešíme na agrofilmový týždeň (aj keď práce s festivalom je počas celého roka až – až). Film, ktorý na mňa najviac zapôsobil? Víťazný dokument z roku 2017 „Geoderma - živý plášť planéty Zem“. Odvtedy mám na pôdu úplne iný pohľad. A aj prístup k nej – v praktickej rovine na našej 8-árovej záhrade pri Nitre, v teoretickej v našom výskume a pri publikovaní či vystupovaní v médiách a na verejnosti.

Ktoré je vaše obľúbené miesto z detstva? Zo života? Za posledné obdobie?

V detstve to bol gazdovský dvor mojich starých rodičov – vrátane už spomínanej maštale pre dobytok a celé okolie rázovitej malohontskej obce Kokava nad Rimavicou, mimochodom, v ktorej vznikla aj známa ľudová pieseň Ovečka ovečka, trojaký úžitok. Genius loci vyžaruje aj z jasenovskej školy, ktorú navštevoval môj už zosnulý otec a ako učiteľ tu istý čas v dávnej minulosti pôsobil jeho prastrýko Martin Kukučín. Po otvorení hraníc v roku 1989 sme s manželkou zostali fascinovaní alpskými vysokohorskými pasienkami a tunajším čistým a harmonickým vidiekom. Terajšia pandémia nás priviedla k spoznávaniu blízkeho a vzdialenejšieho okolia Nitry. Žasli sme pri objavení štitárskych Drevených krížov, množstva snežienok pod Žibricou či lúk s poniklecmi a hlaváčikmi jarnými neďaleko žiranského kameňolomu alebo lúky plnej orchideí nad Kostoľanmi pod Tríbečom. Objavenie jedinečnej osady Modoš a ďalších štálov nad Jedľovými Kostoľanmi – to bola tiež parádička. A naposledy Medolandiu v Dolnej Krupej. Choďte čím skôr na tieto krásne miesta. Veľmi sme si obľúbili aj už spomínané rakúske mestečko Rust, známe hniezdením bocianov. Všetko sú to úžasné inšpirácie aj pre našu redaktorskú prácu.

Kedy ste boli na seba naozaj hrdý a povedali ste si: „Tak toto si naozaj vynikajúco urobil!“

V rámci Dní kariéry na našej alma mater ma pozvali ako jedného z úspešných absolventov a mal som študentom o sebe niečo pútavé povedať. Tak som si povedal, že o sebe nepoviem nič. Vzdal som poctu mojim vzácnym učiteľom. Menovite som z nich vybral akademika Jána Plesníka, nedávno zosnulého profesora Jána Pšenicu a môjho priateľa profesora Jozefa Bullu. Veľa som sa od nich naučil a stále sa od nich učím. Vzácni ľudia, vďaka Bohu za nich.

Ak by ste mohli mať v živote garantovanú jednu vec, ktorá by to bola?

V profesionálnej oblasti garancia, že sa prestanú zmenšovať naše populácie hospodárskych zvierat, skôr porastú. V živote – aby v ňom úplne absentoval stres.

S univerzitou máte pravidelnú a plodnú odbornú i mediálnu spoluprácu. Zaujímavá bola aj jedna z vašich iniciatív v zvyšovaní povedomia o slovenskom agrosektore u mladých ľudí - organizovanie súťaže Naj agro dievča/aj agro chlapec. Plánujete podobné aktivity, prípadne kde vidíte ďalšie prieniky pre vzájomnú spoluprácu?

Spoluprácu s SPU v Nitre mám vo výskumnej aj mediálnej oblasti. V tej výskumnej aktuálne rozmýšľam nad spoločným projektom, ktorého obsah zatiaľ nebudem prezrádzať. V rámci iniciatívy „Mladí v agrobiznise a na vidieku“ s univerzitou, ktorú v iniciatíve zastupuje pán prorektor Milan Šimko, momentálne spolupracujeme na súťaži stredoškolákov s názvom Môj život na gazdovstve. Autor najúspešnejšieho videa získa od SPU v Nitre hodnotné vecné ceny, a ak sa rozhodne študovať u nás, aj štipendium pani rektorky. Vyhlásenie výsledkov sa koná v júli a už premýšľame nad ďalším formátom. Ďakujem predstaviteľom SPU v Nitre, že nám pri týchto filantropických aktivitách pomáhajú.

Keďže väčšina aktivít, ktorými sa snažíte dostávať do povedomia problematiku nášho agrosektora, sú venované predovšetkým mladej generácii, čo by ste našim študentom v rámci tohto priestoru v rozhovore povedali/odkázali?

„Všetkým ľuďom chlieb a mier“ je mottom festivalu Agrofilm. Nech robia všetko pre to, aby prispeli k naplneniu tejto nadčasovej ušľachtilej túžby všetkých slušných ľudí sveta.

 

 

Slovenský CHOV je odborný časopis pre chovateľov HZ a veterinárov. Od roku 1996 je cenným zdrojom informácií z oblasti výživy a kŕmenia zvierat, technológií chovu, genetiky, šľachtenia, kvality produktov a zdravia zvierat. Okrem odborných článkov je značný priestor venovaný publicistike – reportážam z domácich a zahraničných fariem a informáciám z diania v slovenskom agrosektore. Pravidelná rubrika Téma čísla podrobne analyzuje konkrétne aktuálne otázky a ukončená je rozhovorom k danej problematike. Súčasťou každého vydania je aj Tematická príloha. Na titulnej strane časopisu sú predstavované najlepšie zvieratá jednotlivých populácií, chovaných na Slovensku. Redakcia časopisu vyhlasuje na každom chovateľskom podujatí súťaž o NAJkrajšie zviera výstavy. Za svoju obsahovú a grafickú úroveň získal Slovenský CHOV na výstave Agrokomplex 1998 ocenenie Zlatý kosák. Pravidelnou prílohou Slovenského CHOV-u je časopis Agromagazín. Vydavateľstvo prevádzkuje portál www.agrobiznis.sk a rovnomennú fcb stránku.

 

Ísť späť