Imatrikulácie na SPU bývali veľkolepým predstavením
napísal redakcia
K novembru na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite už desiatky rokov patria študentské imatrikulácie, slávnosť prijímania prvákov do cechu študentského. V časoch najväčšej slávy sa začínali alegorickým sprievodom mestom a končili imatrikulačnou slávnosťou a študentskou zábavou v Estrádnej hale PKO alebo v niektorom z pavilónov na výstavisku Agrokomplex. Tu sa prváci, po zložení sľubu a slávnostnom akte krstu stávali právoplatnými členmi študentskej akademickej obce. Neskôr sa symbolický prvácky krst stal súčasťou programu Imatrikulačného plesu SPU.
Keďže tento rok pandémia prekazila všetky kultúrne a spoločenské akcie, rozhodli sme sa vrátiť trošku do minulosti a zaspomínať si s prof. Ing. VLADIMÍROM RATAJOM, PhD., z Katedry strojov a výrobných biosystémov Technickej fakulty, ktorý sa už za svojich študentských čias podieľal na príprave imatrikulačných slávností. Neskôr, ako prorektor SPU pre vzťahy s verejnosťou, bol dokonca zodpovedný za ich hladký priebeh. Ako hovorí, študentské imatrikulácie na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre by si zaslúžili heslo v encyklopédiách...
Pán profesor, patríte k niekdajším dlhoročným organizátorom imatrikulácií na našej univerzite. V tomto roku sa po prvýkrát neuskutočnia...
Keď sme si na začiatku roka navzájom želali „všetko dobré v magickom roku 2020“, isto nik z nás netušil ako sa tento rok zapíše do našich osudov. Dotýka sa nás, našich blízkych, priateľov, kolegov, ale aj zabehnutého tradičného diania, ktoré sme brali automaticky a rutinne. K takýmto podujatiam patrili „od nepamäti“ aj imatrikulácie prvákov na našej univerzite.
Hovoríte, že od nepamäti, kedy sa vlastne konali po prvýkrát?
No, samozrejme, troška zveličujem. Ale ak dobre počítame, tak tento rok by sa konal už 63. ročník, a to predstavuje zhruba tri generácie imatrikulantov. Čiže dnes by mohli byť teoreticky imatrikulovaní už pravnuci tých prvých z roku 1958. Imatrikulácia študentov na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre má skutočne dlhú a bohatú tradíciu. Podľa mojich spomienok, s myšlienkou slávnostne zapísať prvákov na vysokú školu prišli učitelia, ktorí to poznali zo slávnych univerzít vo svete. V tejto súvislosti si spomínam na vtedajšieho rektora, akademika Špaldona, s ktorým som na túto tému kedysi dávno osobne hovoril. Podobne spomína aj prvý organizátor Imatrikulácií z roku 1958/59 doc. Ing. Jozef Húska, CSc., v publikácii „Nitra ako si ťa pamätáme“. V podmienkach Slovenska to bol nový prvok, ktorý u nás nemal v tom čase obdobu. V princípe išlo o akt „prijatia zelenáčov medzi pánov študentov“, akúsi kultivovanú paródiu na úradný zápis, popri ktorom si mohli študenti zažartovať aj na adresu svojich učiteľov.
Imatrikulačnému aktu predchádzal alegorický sprievod študentov mestom. To musela byť udalosť aj pre Nitranov...
Imatrikulácia mala tradične tri časti. Hlavnou osobitosťou bol imatrikulačný sprievod mestom, po ňom nasledoval imatrikulačný program a večer imatrikulačná zábava alebo ples. V alegorickom sprievode išli všetci prváci v sprievode piatakov a alegorických vozov. Každý krúžok (dnes študijná skupina) mal svojho krstného otca, alebo mamu z radov piatakov. Tí mali za úlohu, aby sa prváci zorientovali v Nitre hlavne v mimoškolskom čase. Neodmysliteľné boli „krúžkovice“, kde prebiehalo vzájomné spoznávanie a ani sme netušili že o niekoľko desaťročí to budeme nazývať teambuilding. Sprievod smeroval dlhé roky od areálu školy, cez hlavnú križovatku a končil v jedinej veľkej sále v Nitre, ktorou bola Estrádna hala Parku kultúry a oddychu (PKO). V sedemdesiatych rokoch, keď boli dokončené výstavné pavilóny na výstavisku Agrokomplex, sa smer sprievodu obrátil. Vychádzalo sa od internátu Pribina pod hradom a smerovalo sa opäť stredom mesta až do niektorého z pavilónov AX. Špecifikum bolo aj v tom, že hlavná cesta z Bratislavy na Banskú Bystricu viedla vtedy len cez križovatku v strede mesta. Imatrikulácie bývali v piatok a tak bola križovatka (so súhlasom bezpečnosti) na nejaký čas uzatvorená aj s čakajúcimi automobilmi smerujúcimi z alebo do Bratislavy. Nedobrovoľne zdržaní pasažieri si tak mohli zblízka pozrieť a zažiť náš sprievod. Je chvályhodné, že bolo vždy na čo pozerať.
"Každý sprievod bol niečím originálny,
na to už dávali pozor organizátori – piataci,
veď išlo o prestíž."
Absolvovať imatrikulačný sprievod vraj kedysi patrilo k tradičným povinnostiam prvákov. Je to pravda?
V čase mojich štúdií sa hovorilo, že kto chce skončiť školu, musí byť prítomný na imatrikulácii (ale tiež, že treba pobozkať palec soche Corgoňa na hrade). Oboje som absolvoval a školu som skončil!
Každý sprievod bol niečím originálny, na to už dávali pozor organizátori – piataci, veď išlo o prestíž. O poriadok sa starali „drábi“ – študenti v historických uniformách vypožičaných z divadiel, ktorí mali na poháňanie v rukách skutočné kravské chvosty. Každý prvák dostal zelené papierové uši (neskôr to boli aj rohy, kvety, kalkulačky či ojnice s piestami pre mechanizátorov a podobne) a musel ich mať v sprievode nasadené. Nováčikov ste spoznali napríklad aj podľa papierového podbradníka a detského cumlíka na zelenej stužke. Ako pamiatku na imatrikuláciu dostal každý prvák v rámci programu diplom zelenáča. Originalita doplnkov a výroba dekorácií bola vždy otázkou stavovskej cti piatakov z každej fakulty.
Na dobových fotografiách vidno alegorické vozy, ale i najrôznejšie historické povozy...
Bývalo zvykom, že na čele sprievodu išla jazda na koňoch z jazdeckého klubu alebo rôzne historické stroje s emblémom - tie pripravovali tradične „mechoši“ (študenti mechanizátori). Ďalej nasledoval koč s primátorom a viceprimátormi fakúlt. Ten ťahal dlhé roky somárik, vypožičaný od istého pána, známej nitrianskej postavičky. Za odplatu mu potom zvyčajne študenti vyčistili chliev. Vozy stvárňovali vždy nejakú alegóriu. Tieto „skryté myšlienky“ bývali rôzne adresné a vychádzali zo študentských nápadov, ale aj z aktuálnej politickej situácie. Nepamätám sa, že by niektorý voz nemohol ísť do sprievodu, ale pri príliš odvážnych námetoch sa určité úpravy museli urobiť. Alegorické vozy sa vyrábali po večeroch dva-tri týždne vopred, najčastejšie v garážach a dielňach školy. Príprava dala dosť práce, ale robilo sa po večeroch, s chuťou a bývalo veselo. Dobrou dušou prípravy alegorických vozov bol dlhé roky doc. Platon Baker - technický „všeumelec“, ktorý pochádzal z Banskej Štavnice a z histórie poznal aj slávne Salamandrové sprievody študentov banskoštiavnickej akadémie. Pochopiteľne, vždy sa čakávalo na nápady mechanizátorov, ktorí dokázali spojazdniť rôzne staré traktory, kombajny a iné mechanizmy, ktoré boli doplnené vtipnými figúrami. Bolo pochopiteľné, že všetko na vozoch sa hýbalo, svietilo a vyrábalo rozmanité zvuky. Študenti stroje vyhľadali a privážali z blízkych, ale aj ďalekých dedín okolo Nitry. Tradične nesmeli chýbať traktory Lanz Buldog, Fordson a iné, vyrobené pred vojnou. Od 90-tych rokov minulého storočia sa staré stroje začali požičiavať zo zbierok Slovenského poľnohospodárskeho múzea, kde pracovali aj absolventi našej školy.
"Zástupcovia prvákov vyšli na javisko,
kde museli hlavu vopchať do kravského jarma,
napiť sa mlieka s rumom z vedra
a zjesť kúsok posoleného chleba."
V 90-tych rokoch začalo ubúdať študentov, ktorí by ochotne šli do sprievodu. Prečo?
Organizovať sprievod bola vždy lotéria s jednou veľkou neznámou, ktorou bolo novembrové počasie. Študentská imatrikulácia bývala v najvhodnejšom termíne okolo 17. novembra, ktorý je Medzinárodným dňom študentstva. Boli roky s krásnym babím letom, ale boli aj roky s dažďom, alebo so snežením, vetrom a vrstvou mokrého snehu. Imatrikulačný sprievod sa konal aj 19. novembra 2004, keď uragán zdecimoval lesy vo Vysokých Tatrách. V Nitre bol v ten deň sprievod smerovaný po nábreží a jeden z vyvrátených topoľov spadol na cestu. Našťastie, chvíľu po prechode sprievodu.
Skutočne, imatrikulačný sprievod sa časom začal meniť. Tradícia si žiadala zachovať pôvodné myšlienky, ale svet, aj u nás, sa začal uberať troška iným smerom. Študentský život sa začal meniť a s množstvom ponúk na vyplnenie voľného času sa začal strácať motív a zrejme aj chuť k vlastnej aktívnej činnosti. Aktivity sa presúvali do komerčnej a konzumnej roviny. Začínalo to pozvoľne tým, že študenti nevideli racionálny dôvod, prečo „ísť do sprievodu“. Zmenou pomerov, keď sa už satira nemusela robiť skryte, sa mnohým zdalo, že alegória prezentovaná na vozoch je zbytočná . Vozy sa menili na prezentáciu spevu, hudby a ich výzdoba bola viac dekoračná. Napriek tomu, aj tu bol priestor pre množstvo šikovných mladých ľudí a pohľad na ich výtvory stál za to. Dominancia v kreativite a tvorbe výzdoby prechádzala na študentov krajinnej architektúry. V snahe uchovať univerzite a Nitre tento unikátny fenomén, sa študentský sprievod mestom presunul do obdobia krajšieho počasia pod názvom „Karneval v Riu po slovensky“. Konáva sa v rámci Nitrianskych univerzitných na prelome apríla a mája – ale to je už iná pesnička...
Vráťme sa teda naspäť k tradičným slávnostiam. Po sprievode nasledoval imatrikulačný program s prváckym krstom. O čo išlo?
Program mal dve časti. Prvá parodovala oficiálnu imatrikuláciu, ktorú mali prváci v živej pamäti, keď prvý raz videli dekana v talári a z jeho rúk si prevzali novučičký index. Tak, ako má oficiálna imatrikulácia svoj tradičný scenár so zvučkami, s pedelom, s príchodmi, prejavmi a podobne, tak bol napísaný aj scenár prvej časti programu. V úlohe reprezentantov školy a fakúlt vystupoval primátor a viceprimátori obce študentskej, ktorí parodovali práve rektora a dekanov fakúlt. Boli to vybraní piataci (alebo aj piatačky). Aby bola paródia dokonalá, najskôr prvák prečítal žiadosť o prijatie do „cechu hnojárskeho“, následne primátor pripravil a požehnal „miazgu nášho stavu“ (mlieko s kvapkou rumu) a posolil nakrájaný chlieb. Nasledovali prejavy, kde si každý chválil svoju fakultu a rôznymi spôsobmi zosmiešňoval tie ostatné. Potom zástupcovia prvákov vyšli na javisko, kde museli hlavu vopchať do kravského jarma, napiť sa mlieka s rumom z vedra a zjesť kúsok posoleného chleba. Napokon im drábi odstrihli potupné zelené papierové uši. Týmto aktom sa stali plnohodnotnými členmi študentskej obce hnojárskej.
Znie to dosť drsne...
Ako som povedal, svet sa mení. Možno takto ladená recesia by dnes niektorej citlivej študentskej duši priniesla vrásky a vyvolávala argumenty na zásah do ľudských práv. Niektorých chlapcov drábi skutočne vo vedre s mliekom takmer vykúpali a dievčatám, pri sklonení sa do jarma, s radosťou šibali po nohách ... Zato na druhú časť programu sa tešili všetci. Išlo o parodické vystúpenia, v ktorých boli prezentované predmety, pedagógovia a iní pracovníci školy, s ktorými sa študenti denne stretávali. Keď som v roku 1970 zažil svoju prvú imatrikuláciu (bola to trinásta v histórii vysokej školy!), síce som sa dobre bavil, ale ako prvák, ktorý bol na škole asi dva mesiace, som mnohým narážkam a súvislostiam nerozumel. Ale podľa toho, ako sa ľudia okolo mňa zabávali, bolo jasné, že ide o konkrétnu a adresnú zábavu. Program pripravovali piataci a bola to jednoznačná vizitka ich tvorivej schopnosti. Mladších medzi seba púšťali len veľmi výnimočne. Ja som mal v treťom ročníku šťastie, že ma starší priatelia pozvali účinkovať do programu, a tak som bol po prvý raz spojený s jeho prípravou.
"Niekoľko rokov bol o program taký veľký záujem,
že sa robila verejná generálka,
predpremiéra pre verejnosť
a premiéra v deň imatrikulácie.
To bolo obdobie vrcholu kvality imatrikulačných programov."
Imatrikulačný program bol teda určený pre prvákov?
V princípe áno. Lenže, ako som povedal, išlo o parodovanie predovšetkým pedagógov a zamestnancov. To chceli zažiť aj ich kolegovia. Bolo bežné, že ešte pred príchodom sprievodu, kým prišli prváci, bývala sála takmer zaplnená pracovníkmi školy a staršími študentmi. Rokmi kvalita programu rástla, pribudla živá hudba s pesničkami napísanými špeciálne pre túto príležitosť, tanečné čísla, recitácie a predovšetkým scénky zo študentského života. Postupne, najmä po presunutí do pavilónov na výstavisku Agrokomplex, sa vystúpenia skvalitňovali aj po technickej stránke (zlepšovalo sa ozvučenie, osvetlenie, efekty). Na internáte Mladosť pôsobilo Rozhlasové a televízne štúdio s množstvom veľmi šikovných a schopných študentov, ktorí významnou mierou posúvali technickú úroveň dopredu. Bolo to však v časoch, keď bolo treba všetko zháňať. Vďaka dobrým vzťahom s nitrianskymi divadlami, ale napr. aj s firmou Tesla Vráble, ktorá vyrábala v tom čase špičkovú hi-fi zvukovú techniku, si študenti mohli mnoho zariadení požičať. Žiaľ, imatrikulačný program bol jednorazovou záležitosťou – premiéra aj derniéra naraz. Už sa nikdy neopakoval. To bola, osobitne pre úspešných účinkujúcich, veľká škoda. Bolo však niekoľko rokov, keď bol o program taký veľký záujem, že sa robila verejná generálka, predpremiéra pre verejnosť (dokonca s výberom dobrovoľného vstupného) a potom premiéra v deň imatrikulácie. To bolo obdobie vrcholu kvality imatrikulačných programov. Dnes by sme mohli povedať, že to bola – na tú dobu - jedna veľká show a nielen v lokálnom meradle. Z jej úrovne boli prekvapení prváci, ale aj hostia, ktorých na vystúpenie pozvalo napríklad aj vedenie vysokej školy. Zaujímavosťou bolo, že novátorstvo a objavnosť imatrikulačného programu nitrianskej VŠP zaujalo aj Slovenskú televíziu, ktorá ho zaradila do mládežníckeho vysielania.
Účinkujúcimi bývali študenti, kto im písal texty a scenár?
Texty (a výber postáv, ktoré budú parodované) si robili študenti sami. Vždy sa našli dobrí autori, ktorí „nahodili“ základné myšlienky. Dotvárať sa ich sa darilo hlavne na mnohých skúškach. Herci boli radoví študenti - amatéri. Až pri nácvikoch sa ukázali často utajené úžasné talenty. Dodnes u nás na univerzite pôsobia viacerí pedagógovia, ktorí v programoch účinkovali a texty ich postáv sa v spomienkach dlhé roky tradovali (slávne boli repliky na vtedajšieho rektora prof. Klimenta) – verím že kolega sa v tomto texte nájde... Mnohých to povzbudilo natoľko, že slovesné umenie neopustili ani roky po ukončení školy. Dokonca poznám prípady, keď naši „imatrikulační herci“ po ukončení štúdia pôsobili na stredných školách a začali organizovať imatrikulácie aj tam. Postupne sa do prípravy programov čoraz viac zapájali členovia vysokoškolského Divadielka na Osmičke. V posledných rokoch to bolo výhradne v ich réžii.
V priebehu rokov pôsobili na našej škole viaceré hudobné skupiny, ktoré sa tiež podieľali na tvorbe programu. V niektorých rokoch účinkovali v programe aj kapely, ktoré potom večer odohrali celú imatrikulačnú zábavu. Samozrejme, že museli nacvičiť piesne pripravené do programu – prevažne išlo o populárne melódie, na ktoré boli zložené aktuálne texty. Tanečné čísla a neskôr aj choreografiu programu robili prevažne členovia súboru Zobor a členovia Klubu spoločenských tancov, ktorí aj v programe účinkovali. Scenáre programov sa v obmedzenom počte dodnes nachádzajú v súkromných archívoch.
"Každá paródia bola spracovaná kultivovane, slušne a citlivo.
V žiadnom prípade nikoho neurážala ani nezhadzovala."
Ktoré obrazy zo študentského života mali najväčší ohlas?
Veľkým tajomstvom bolo, koho si študenti zoberú na mušku. Išlo najmä o pedagógov (ale aj technikov, kuchárky v jedálni či vrátničky na internátoch), ktorí boli niečím zaujímaví. Nemusela to byť vždy postava, obliekanie alebo výzor. Často išlo aj o správanie, zvyky, hlášky a správanie sa pri vyučovaní. To boli rysy, o ktorých sa medzi študentmi hovorilo a väčšina divákov dokázala tieto postavy identifikovať. Keď sa niektorá z nich na javisku objavila a obecenstvo ju spoznalo, vyvolávalo to búrlivé odozvy. Najviac sa častokrát bavili kolegovia týchto osobností. Mnohí z parodovaných bývali v sále samozrejme tiež. Niekedy sa navonok cítili dotknutí, ale v kútiku duše boli hrdí, že práve ich si študenti všimli. Po programe sa stávali „celebritami“, o ktorých sa zrazu dlho hovorilo a mnohé ich výrazy zľudoveli. Keď sa na ďalší rok nedostali do programu, cítili sa dotknutí – aj také roky som zažil.
Treba však povedať, že každá paródia bola spracovaná kultivovane, slušne a citlivo. V žiadnom prípade nikoho neurážala ani nezhadzovala. Časté scénky popisovali výučbu na jednotlivých predmetoch, život v jedálni, zážitky z internátov, z praxí, z telocviku a podobne. K nezabudnuteľným však patrili každoročne obrazy z vojenskej katedry. Dnes, s odstupom času, to možno prirovnať k scénkam z filmov Černí baroni alebo Tankový prapor, ktoré boli natočené oveľa neskôr. Situačná komika zážitkov z vojenského vyučovania bola naplno k dispozícii v takom množstve, že scénky bolo potrebné skracovať. „Vojna“, ako sa v scenári tieto zážitky označovali, patrila k finálovým číslam každého programu.
Vyvrcholením imatrikulácií na VŠP bývala študentská zábava, neskôr imatrikulačný ples.
Konala sa v sále, kde prebiehal aj program, môžete si teda predstaviť, aký to bol nápor na organizátorov, aby v priebehu dvoch-troch hodín pripravili a vyzdobili sálu na večer. Nik sa nečudoval, keď večer organizátori už takmer nevládali – no bolo treba vydržať do rána a upratovať! V tejto chvíli troška odbočím – spomínam si, že v jednom roku bol vhodný termín na zapožičanie haly na Agrokomplexe len jeden týždeň po výstave drobného zvieratstva! Ak sme termín chceli, museli sme pavilón pomôcť vypratať, vyumývať, vydezinfikonať, navoziť stoličky a stoly, pomôcť postaviť javisko, vyrobiť a inštalovať výzdobu scény, naťahať káble a postaviť svetlá a ozvučenie – no a napokon po sebe poupratovať. Na dnes takmer nemožné – vtedy to študenti brigádnicky zvládli! Zábava pochopiteľne patrila ku každej imatrikulácii. Prváčky sa potrebovali predviesť v novej spoločnosti a „páni piataci“ zase dokazovali, že už majú štúdium takmer za sebou... Oboje malo vždy svoj význam a mnohé kontakty z imatrikulácie vydržali. V ostatných rokoch sa postupne, rovnako ako sprievod, začal vytrácať aj program a spoločenské stretnutie sa presunulo do Imatrikulačného plesu SPU. Je to pochopiteľné a s troškou nostalgie uznávam, že doba sa mení. Dnešný imatrikulačný ples je (dúfam) reprezentačným plesom univerzitných študentov a od bežného plesu sa líši tým, že aspoň v úvode sa improvizovane mihne niečo z bývalej tradície.
"Na internátoch sa vyrábali a vešali plagáty
znázorňujúce obrazmi a textami
študentský život na jednotlivých fakultách."
Viacerí si dodnes pamätajú, že k imatrikuláciám patrila aj neprehliadnuteľná grafická výzdoba pod aulou a v študentských domovoch.
Pod aulou medzi piliermi býval zavesený veľkorozmerný imatrikulačný plagát s veľkou pečaťou. V texte, písanom gotickým písmom, bolo uvedené, že v určitý deň „... zelené uchá do stánku múz hnané budú ...“. Na internátoch sa vyrábali a vešali plagáty znázorňujúce obrazmi a textami študentský život na jednotlivých fakultách. Počas rokov tu študovali mnohí výborní výtvarníci, takže plagáty mali aj svoju umeleckú hodnotu a v karikatúrach sa mnohí spoznávali. Niekedy plagáty vydržali až do piatackej rozlúčky v máji.
Na príprave takého veľkého podujatia muselo pracovať množstvo ľudí. Kto boli hlavní organizátori?
Príprava imatrikulácií bol jeden obrovský podnik, ktorý sa musel plánovať dlho vopred. Ako bežali roky, postupne sa pod jeho organizáciu podpisovali aj rôzne študentské spolky a organizácie (ČSM, SZM, V-klub, študentské parlamenty a podobne). To myslím v dobrom, bez ohľadu na politickú atmosféru v daných časoch, pretože všetkým vždy išlo o jedinú vec – urobiť imatrikulácie na VŠP, resp. na SPU, lepšie ako vlani. Organizáciu mala na starosti Imatrikulačná rada a jej členovia sa starali o prípravu jednotlivých častí. Ja som sa medzi organizátorov dostal po prvýkrát v roku 1972 (ako tretiak), keď som pomáhal Ing. Otovi Burianovi pripravovať program. Ing. Oto Burian bol veselý mladý asistent, ktorý mal ku kultúre a žartom všetkého druhu veľmi blízko. Keďže bol zamestnancom školy, bol poverený koordináciou príprav.
V roku 1974 ste po prvý raz dostali na javisko pesničky a tanec...
Boli sme piataci, a tak sme si program postavili samostatne. Bol som v tom čase členom súboru Zobor, tak spievali a tancovali Zoboristi, v ročníku sme mali výbornú country kapelu – tak sme hrali. Možno si pamätníci spomenú, že v tej dobe bol v Nitre, ako prvý na Slovensku, uvedený muzikál Na skle maľované s hercami nitrianskeho divadla a ľudovou hudbou súboru Zobor. Pesničky z muzikálu, niektoré s vlastnými parodickými textami, sa stali po dlhé roky súčasťou imatrikulačných programov. Mne osobne sa od tohto roku imatrikulácia spojila so životom na ďalších dvadsať rokov. Po návrate z vojenskej služby som nastúpil do práce na VŠP, a tak som popri práci a rodine pripravoval, organizoval, písal texty a režíroval programy a čiastočne aj sprievody. Našťastie, po mne pokračovali mladší kolegovia, najskôr z V-klubu a potom z Divadielka na Osmičke. Tradíciu z posledných síl udržiaval v ostatných rokoch Klub kultúrnej a záujmovej činnosti. Ak si dobre spomínam, tak ešte päťdesiata Imatrikulácia SPU mala všetky rysy tej tradičnej.
"Čo bolo inšpirujúce pre našich rodičov,
provokujúce pre našu generáciu,
je samozrejme nepoužiteľné pre dnešných mladých ľudí."
Myslíte si, že Nitra a univerzita ešte niekedy zažije atmosféru bývalých imatrikulácií?
Som z toho samozrejme smutný (to asi prináša aj vek), ale ako sa vraví „dvakrát do tej istej rieky nevkročíš“. Je to tak a po pravde, je to správne. Dnešná atmosféra nášho žitia sa dostala do iných dimenzií, záujmov a hodnôt. Nabrala rýchlosť, záplavu informácií a komunikácií so svetom. Čo bolo inšpirujúce pre našich rodičov, provokujúce pre našu generáciu, je samozrejme nepoužiteľné pre dnešných mladých ľudí. Majú svoj obzor záujmov a možností. Myslím si, že netreba smútiť za tým, čo bolo. Dôležité je, že v tom čase príprava imatrikulácií priniesla množstvu našich študentov a pedagógov priestor pre vlastnú realizáciu, uvoľnenie, zábavu a nakoniec pocit z dobre vykonanej vlastnej práce. To som považoval vždy za inšpirujúce pre ďalší život každého, kto sa na imatrikuláciách podieľal.
Želám všetkým mladým ľuďom, aby si počas študentských rokov našli čas aj na tvorivý rozvoj svojej osobnosti. To možno dosiahnuť v akejkoľvek turbulentnej dobe. Študentské roky sú aj o osobnej komunikácii a budovaní medziľudských vzťahov, o priateľstvách, láskach a neskôr, z odstupom času aj o spomienkach. Želám všetkým, aby mali na čo spomínať!
Imatrikulačný sprievod v novembri 1970 Foto: Vladimír Rataj
Mechanizátori dokázali spojazdniť rôzne staré traktory a mechanizmy. Foto: archív SPU
Imatrikulačný program v Estrádnej hale PKO (1974) Foto: Vladimír Rataj
Prváčky ozdobené papierovými podbradníkmi a cumlíkmi na zelenej stužke Foto: archív SPU
Imatrikulačný sprievod v decembri 1983 Foto: archív Vladimíra Rataja
Diplom zelenáča z roku 1970, medaila primátora študentskej obce, pečať z centrálneho plagátu Foto: archív V. Rataja
Prvácky krst Foto: archív SPU
Prváci - uši zelené so svojimi "krstnými rodičmi" Foto: archív SPU
Imatrikulácie 1980 - 1987 Foto: Oto Veselý a archív SPU
Imatrikulácie 2003 - 2008 Foto: archív SPU