Podľa názoru grafológov, rukopis, rovnako ako hlas a pohyby mimických svalov, patrí k individuálnej osobitosti jednotlivca. Tak, ako neexistujú dvaja rovnakí ľudia, nemôžu byť ani dva úplne identické rukopisy - je to každého vlastný odtlačok.
Kto určil základné pravidlá grafológie, nie je známe, no prvá kniha, ktorá sa tomuto vednému odboru venovala, pochádza z roku 1622 od talianskeho lekára Camila Balda. O ďalší rozvoj grafológie sa postarala francúzska cirkev. V roku 1871 vznikla vo Francúzsku prvá grafologická škola, ktorú založil Jean-Hippolyte Michon. Zozbieral a analyzoval veľké množstvo vzoriek, napokon predložil svoju teóriu o zhode určitých osobitostí písania s povahovými rysmi človeka. Od tejto doby sa grafológiou ako vedou začali široko zaoberať. Aspekty pre detailné štúdie sú veľkosť a šírka písmen, sklon riadkov a písmen, tlak pri písaní, osobitosti písania, medzery medzi písmenami a vzdialenosť medzi slovami. Ďalšou prácou bolo zhromaždiť všetky tieto údaje na identifikáciu osobitných čŕt a psychický stav človeka.
Na začiatku 20. storočia sa centrom grafologického výskumu stalo Nemecko. Nemecký fyziológ Wilhelm Preyer pozoroval svojich pacientov, ktorí prišli o obe ruky. Zistil, že pomocou zovretých zubov alebo pier, v ktorých pacient drží pero, píše rovnako, ako keby to urobil pomocou rúk. Dospel k záveru, že rukopis rúk - je rukopisom mozgu. Písanie je výsledkom zložitej činnosti centrálnej nervovej sústavy, ktorá ovláda činnosť svalov, a tak je každé písmo jedinečné. V súčasnosti grafológia výrazne pomáha lekárom, psychológom a dokonca aj kriminalistom. Najviac sa využíva pri overovaní pravosti rukopisov, kde je spoľahlivosť takmer stopercentná.
