Prvé zmienky o presýpacích hodinách nachádzame v stredoveku. V roku 1339 sa v Paríži našiel opis hodín, založených na podobnom princípe, ktoré obsahovali prášok vyrobený z čierneho mramoru, vyvareného vo víne.
Presýpacie hodiny, vďaka ich jednoduchému používaniu, rýchlo získali popularitu v Európe. S obľubou ich používali námorníci. Keď nemohli určiť čas podľa nebeských telies, využívali práve tieto "meradlá času". Vedecký rozvoj technológie výroby skla umožnil vyrobiť banky s hladkou vnútornou stenou, čo spôsobilo maximálny prietok piesku rovnomerne z vrcholu až na dno. Presnosť fungovania hodín však závisela aj od samotného piesku. Používal sa jemný drobnozrnný vypálený alebo z rozdrvených pražených vajíčkových škrupín, prípadne zo zinkového či oloveného prachu. V priebehu storočí sa presýpacie hodiny neraz snažili zdokonaliť. Napríklad dánsky astronóm Tycho de Brahe nahradil piesok ortuťou, Stefan Farfler vyrobil pružné mechanizmy na ich obracanie. Samozrejme, neujali sa všetky inovácie. Jednoduché pieskové hodiny však ľudia používajú dodnes.
