Pred prácou som mal vždy rešpekt. Uhýbal som, keď išla okolo, dával od nej ruky preč, aby som neublížil.
Pred pár týždňami sa však moja mama zjavila vo dverách s farbami, valčekmi a šialeným úsmevom. Ja a súrodenci sme boli "zdobrovoľnení" na maľovanie bytu. Došlo mi to až na vratkom rebríku s valčekom v ruke, fľakmi na čele a desaťlitrovým vedrom medzi nohami. Pot sa miešal s riedidlom, nadávky so smiechom a šuchotanie štetcov prekrýval rádiový hit "I kissed a girl" (a to si píšte, že jeho text pôsobí povzbudzujúco pri tridsiatich v tieni). Všetko dopadlo dobre. Bytovka stojí na svojom mieste. Som nepoučiteľný mysliteľ a špekulant, a preto sa mi do pamäti vrylo jedno popoludnie. Sínusoida výkonnosti vtedy dosiahla kladné maximum. Ruky kmitali rýchlo, ako im to horúčava a ťažký obed dovoľovali. Neľutoval som kúpalisko, na ktorom by som práve brúsil pohľadom po ženských krivkách a ani zrušený diskotékový večer. Pracovať na vlastnom vie človeka rovnako nadchnúť a uspokojiť. Spolubývajúci sa preto hádam nebudú čudovať, keď sa raz v noci po príchode potknú o Primalex pri mojej posteli.
